Ongaongaonga

Pri príležitosti 28. výmesačia (píšem s diakritikou len kvôli tomuto slovu, aby nevznikli dohady o nejakých črevných zážitkoch) sme podnikli slávnostný obed a výlet do Onga Onga (to je pravdepodobne naposledy v tomto článku, čo tento haha názov použijem správne).
Ráno sme vstali ešte pred deviatou a z tohoto šoku sme sa spamätávali ešte hodinu, polihávaním v posteli a kontrolovaním mailu. Na svoju obhajobu uvediem, že jeden z nich bol extrémne dôležitý a druhý aspoň zábavný. Takže prvá správa: tadá, mám turistické vízum do októbra. Včera som napísal mail na imigračné, že teda už na to čakám mesiac a čo mám teda asi tak robiť, keďže mi držia pas, dementi. Došla mi odpoveď, že sa ešte stále nerozhodli a ďalší deň, t.j. dnes, po takmer mesiaci môjho nedobrovoľného ilegálneho pobytu, mi prišiel mail - hurá, vízum, gratulujeme. Takže najskôr na mňa tí úradníci zabudli a teraz som ich svojimi výzvedami dokopal k aktivite. Byrokracia je jediná vesmírna konštanta, ktorá sa nemení (ja viem že žiadna konštanta sa z definície nemení, ale táto je proste stabilnejšia, rejpalové).







Posilnení touto dobrou správou sme sa rozhodli pre slávnostný obed. K nášmu rozhodovaniu prispela aj prázdna chladnička a prirodzená lenivosť, a výmesačie je výmesačie. Na doporučenie našej známej sme sa vybrali smerom na Hastings a asi po polhodine kochania sa okolím (stále ma udivuje) sme zastavili pri takom moteli uprostred kopečkov. Vyzeral pupu, mal krásne okolie (ako inak). Vošli sme dodnuka a tam nás pozdravil utajený potomok Otto von Bismarcka. Z pohľadu na biliardový stôl, scoreboard na šípky a bar plný chlastu nám začínalo byť jasné, že jediný obed ktorý tu dostaneme, bude pytlík arašidov. Otto nám poradil, že kúsok ďalej je café, ku ktorému sme nadšene zamierili. To vyzeralo ako roztomilá stodola v ešte krajšom údolíčku s ešte mierumilovnejším okolím až do tej doby, než som sa objavil pred nápisom "Zatvorené, znovu otvoríme 28. augusta". Hlavne že od cesty vlali vlajky (práve som pochopil ako vzniklo slovo "vlajka", tomu sa hovorí sebavzdelávanie) že je otvorené, poďte k nám. Takže som trochu narušil mierumilovnosť okolia, ale radšej sme sa zdekovali do auta a rozhodli sa vyskúšať Steak & Ale vo Waipukurau, ktoré bolo opačným smerom asi 30 km. Tam už sme raz mali namierené v minulosti, ale keďže bol vtedy sviatok, tak tam nebolo ziadnej duse, steaku ci piva. Tentokrát bolo otvorené a uvítal nás ďalší velikán histórie, Paul von Hindenburg, ktorý nás poprosil, nech neparkujeme susedovi pred garážou, ale aby sme to dali na parkovisko pri reštaurácii, ktoré bolo zákerne skryté (nebolo, slepý som).
Počasie bolo nádherné, odhadujem 20-25 stupňov, čistá obloha, typická zima, však... Zostali sme na terase, kde sme boli sami, pretože jediní hostia sa zdekovali 5 minút po našom príchode. Keď sme pochopili, že obsluha tu asi nefunguje úplne automaticky, Natálka šla po lístok a pitie, ktoré si aj sama musela odniesť :) S výberom jedla sme váhali, ale to len preto, aby sme sa jeden pred druhým tvárili, že sme ochotní uvažovať o rôznych alternatívach a nedáme si samozrejme ten steak s korením, na ktorý nám padol zrak hneď na začiatku. Medium-rare, ak vás to zaujíma.
Bol to poriadny flák mäsa, k tomu hranolky (na rozdiel od číňanov ich robili v skutočne rozpálenom oleji, takže ešte aj tie boli skvelé) a samozrejme s oblohou, až sme rozmýšľali, či im v kuchyni nebrigáduje nejaký Čech. Ale bola umne poskladaná a naaranžovaná, zelenina bola čerstvá, tak nám bolo jasné, že to nebude česká hospodská norma. Vrátim sa k mäsu - bolo úplne uuu :) Zhodli sme sa, že miestne kravičky skrátka chutia o triedu lepšie než tie naše. Neviem či to je spôsobom chovu alebo druhmi, ale keď toto dokáže vyprodukovať nedotovaný farmár, nechápem načo sa u nás vykrmuje dotáciami tá lobbystická banda. K tomu čapované pivečko a stratili sme absolútne chuť niekedy tieto kalórie spáliť.









Na druhej strane, na výlet sme sa veľmi tešili, pretože sme vedeli, že nebude príliš namáhavý a naša destinácia má čo ponúknuť. Bongobongo je totižto historická dedinka, t.j. domy tam majú o 20 rokov staršie, než inde. Nebudem vás napínať, je to najkrajšia dedinka na svete. Tu si ani tráva nedovolí vyrásť tak, aby neladila. Domčeky nemali chybu, pri jednom z nich sa pásla krava ožieraním stromu, niektoré záhrady vyzerali ako keby sa o ne starala armáda otrokov a len jeden dom vyzeral tak, že v ňom žijú tí otroci. Duchovno si miestni udržujú v roztomilom kostolíku, v ktorom sa striedajú všemožné kongregácie. Jeho názov je... chvíľka napätia - Kostol dobrého pastiera. Keby niekomu ten fór hneď nedošiel, tak hneď za plotom sa pásli ovečky. Odhalil som tak lokálny Da Vinciho kód. Miestnym harantom som závidel ich základku (keď to porovnám s tým panelákovým zovretím a cigáňmi na tej mojej) a ostatným pracovné povolenie. Dedinka to je ale maličká a tak sme asi po hodinke a pol boli na jej druhom konci. Cestou sme stretli najgýčovitejšiu vec ever - hľadajte fotku s plotom z vlnitého plechu, vystrihnutého do vzorov a ozdobeného mušlami. Mimochodom domy z vlnitého plechu sme videli rovno dva. Na samom konci dedinky boli navezené historické domčeky z okolia. Konkrétne záchody, väznica, chatka pôvodných migrantov apod. a jedna chajdička slúžila ako múzeum. Nafotili sme tam nejaké historické fotky z nástenky, takže tieto odfotené fotky sú niekde okolo článku a ak by snáď niekoho zaujímala história ongaongaonga, niečo sa z nich dozvie. My sme sa dozvedeli, že v okolitom parku je ohrozená endemická modrá kačička a nič iné nás nezaujímalo.
Nuž a to je všetko. Pred chvíľou sme sa obžrali palacinkami a Geroj sa po našom návrate mohol posrať blahom.