Rano zacalo neveselo – zobudila nas nejaka macka svojim jacanim, ktore mi pripomenulo, preco nemam rad deti a macky. To samozrejme nabudilo Geroja, ktory sa nevtieravo snazil uputat nasu pozornost skakanim na nas, postel, zem a na nas. “Na nas” som uviedol 2-krat prave preto, ze na nas skakal 2-krat castejsie. O siestej vstava nas spolubyvajuci – pastier oviec, takze uz sa nedalo spat vobec, zvlast ked nieco take Geroja zburcuje este viac. V podstate sme cca pol dna k nemu citili nenavist, ktora nas presla az ked sme uvideli krasny kus lesa, kde by sa nase steniatko krasne vyblblo a zistili sme, ze nam vlastne chyba… No co uz, postara sa nam onho Becky (nasa domaca, ja viem ze sme ju uz spominali x-krat, ale je to daleko viac kamaratka nez “landlady”. O tom svedci fakt, ze sme jej uz stihli spalit koberec, decku, Geroj vykopat mariansku priekopu na 3-miestach v zahrade, zabudnut zaplatit najom ci nechat Mt. Everest riadu v kuchyni a ona nas na to vzdy len tak btw upozornila, ak vobec nieco spomenula. Vyrovnanejsiu osobu som vazne nikdy nevidel). Becky nas este uistila, ze ak chceme zostat dlhsie, nie je v tom naozaj ziadny problem a o Geroja sa postara, uistovala nas az tak 
aktivne, ze by si to mozno zelala viac nez my. Asi to suvisi s tym, ze mava stale castejsie schodzky s nejakym Don Juanom a prazdny dom je prazdny dom. Do igelitky sme zbalili jedlo (vcera sme piekli tasticky so sunkou a vselicim z listkoveho cesta, idealne jedlo na cesty a prezratie), rozlucili sa s Gerojom a vyrazili. Cestou sme si spomenuli, ze nemame platne Rego (cosi ako cestna dan) a rozhodli sa, ze urcite sa o to cestou postarame (takze ked doplnim, ze ho stale nemame, tak asi nikoho neprekvapime).
V Hastingse sme sa orientovali smerovymi tabulami, ktore nas naviedli na okruznu cestu, asi o 20km dlhsiu nez sa ide normalne, ale popri plazi… a cementarni. Presli sme aj Napier, letisko a pumpu za letiskom a ocitli sa na doteraz (nami) neprebadanom uzemi. Cely cas jemne prsalo, ale nam bolo prijemne (mali sme konecne klieste, ktorymi otacame kolikmi, ovladajuci kurenie… povodnym cudlikom sa unavil material). Navyse bolo vsetko este zelensie nez obycajne a ludia vacsinou zalezeni doma. Hned za Napierom bola priroda uz trochu divokejsia, nez sme zvyknuti z naseho Farmer’s Bay. Popisovanie nadhery okolitej prirody by bolo nosenim dreva do bushe, takze vas odkazem na okolite fotky, snad sa nejake podarili. (pozn. redakce - ne nepodařily :-) pršelo a okýnka byla špinavá :-) Cesta traverzovala aj nejake kopceky, takze som mal problem udrzat pozornost.
Zhruba v dvoch tretinach cesty nas cakala prva zastavka – vodopady Waipunga. Na vyhliadku viedla prihodne asfaltka, na ktorej konci bolo male parkovisko a hromada plechoviek od piva, kartonov z fastfoodov a inych reliktov z party milovnikov peknej prirody. Pohlad bol samozrejme impozantny, navyse sa tam stretavali dva rozne vodopady a rieka bola rozvodnena.
Ale pozor!
Nadsene sme vybalili dalekohlad, vzal som ho do ruky, zaostril na vrchol vodopadu a kukam ako... kacicka... na kacicku. V tej prudkej vode, par metrov pred samotnym vodopadom, sa cvachtala modra kachnicka (blue duck), asi najvzacnejsi druh kacicky na svete (uz ma nenapada ake synonymum pre kachenku vymysliet aby sa tie slova neopakovali :) Snazili sme sa ju aj odfotit, ale bola velmi daleko. Desat minut sa cvachtala vo vode a odletela, ako keby na nu nebolo zvedave pol ministerstva zivotneho prostredia. Jej vyskyt by sa totiz mal nahlasit a to sme aj ucinili, za co sme dostali podakovanie od miestneho rangera (cely titul znie blue duck & kiwi ranger, zamestnanie snov).
No comments:
Post a Comment