Výročie

Na velkonocny pondelok pripadlo aj nase vyrocie a pred tymto bezobsaznym pohanskym sviatkom dostalo samozrejme prednost. Naivne sme sa rozhodli, ze si zajdeme do nejakej dobrej restauracie, utratime uspory co sme mali na dalsi tyzden a pojdeme na vylet. Toz plan to bol dobry, nepocitali sme s tym, ze zijeme uprostred vidlakova, ktory je sice malebny, ale napriek tomu (alebo prave preto) poddimenzovany v oblasti sluzieb. Restauracia, ktoru sme si vyhliadli na internete, uz neexistovala (dalsia donaska internetu do mesta sa planuje az okolo roku 2012, tak snad to updatnu), steakhouse bol samozrejme zavrety a ostavali len cinania a Subway. Proste menu ake si predstavujete k oslave 2. vyrocia najpupu vztahu.

Po 15 minutach (t.j. ked sme obisli cely downvillage) sme sa vratili k autu a zbadali... akoze restauraciu. Alebo bar, alebo bowlingovu hernu, bohvie, boli sme tam sami. Po chvili sa zjavil deda, cosi mumlal a este aj nedoslychal, takze s nim bola zabavna komunikacia. Menu bolo bohate ako kysucka dolina, a aj ten steak co si chcela moja kacicka dat zrejme nemali (asi... dedo nieco zamumlal a nic si nezapisal, tak sme dedukovali). Nakoniec sme si dali seafood basket, co boli ufritovane kalmary a kusky nejakej ryby :) Nebolo to sice prilis honosne, ale kupodivu to nechutilo ako polotovar, takze sme sa aj spokojne prejedli a sli spalit do auta kalorie. Mali sme naplanovany vylet do Elsthorpe Scenic Reserve.

Asi po polhodinke cesty malebnymi udolickami (nechapem kde sa tu vsade beru) sme dorazili do Elsthorpe a hladali tu scenicku rezervu. Jedina, co sme nasli, bola pohodena pred jednou chajdou, postavenou na popelnicich. Vesnicku som trikrat presiel hore dolu kym sme sa dohodli, ze ideme hladat iny kus lesa. V nasej oblasti totiz prilis vela lesov nie je, vsetko vyrubali Svedi a co vyrastlo potom, pozrali ovce. Takze Zeland (alebo aspon Hawkes Bay) pozostava zo zvrasnenych kopcekov zarastenych nizkou travou. Vsetko niekomu patri a oplotil si to, aby sa mu nemiesali ovce so susedovymi, takze prilis prechadzok si neuzijete, maximalne popri plote pri ceste.

Sli sme dalsich 20 minut este malebnejsou krajinou, ale les sme nenasli. To uz nam dochadzal benzin (na taku hranicu, ze by sme nemuseli dojst spat a najblizsia pumpa bola... viz. obrazok dolu), takze som si vymenil miesto s Natalkou a spat sla ona. Opat sme vosli do Elsthorpe a presli ho hore a dolu a zistili, ze scenicka rezerva tam je! Ale oplotena. Rozhodli sme sa plot sledovat, ale na rozdiel od cesty zabocil. Tak sme sa vratili na opacny koniec dediny a behold! Vchod do plotu! Presnejsie: schodiky cez plot.

Prvy dojem bol ten, ze niekto oplotil kus obycajneho lesa a uchranil ho pred apokalypsou drevalacnych stavbarov, lodiarov, rezbarov a maorov. V podstate to aj tak bolo, ale nebol to ziadny typicky europsky/slovensky les, ale taky samplik pseudodzungle. Stromy boli strasne vysoke a rovne a mali divne (maorske) nazvy a okolo nich boli omotane liany a videli sme aj Tarzana (fotka dolu... na zelande su vsetci tlsti, aj tarzan). Vyzeralo to tam krasne ale od nasho vstupu nas prenasledovali fantailici a tak sme sa venovali vyhradne im. Stale lietali za nami, lebo nasimi nemotornymi pohybmi sme plasili hmyz, ktory nahnevane vzlietol, vacsinou rovno do zobacku fantaila. Ku koncu trasy sme mali za sebou asi 6 exemplarov a 2000 fotiek. Cela prechadzka zabrala asi len polhodinku, ale s vtacikov sme boli nadseni nad akykolvek ramec, takze vylet bol uspesny. Ono na uspesny vylet tu staci ist autom a cumiet s otvorenou pusou a vyberat si, v ktorom domceku chceme stravit zbytok zivota (pokial tam maju internet).

Natalka odsoferovala celu cestu spat, natankovala a v utorok ma aj viezla z prace, pretoze som v rezerve asi chytil vtaciu chripku a bali sme sa, ze nakazim vtaciky v sade, zvlast kacicky. Teraz som doma a snazim sa to vylezat kym Natalka na mna zaraba :-/