Den 6 Shado-Lans Quarantine

Nechal som si vyhľadať cestu pomocou google maps. Neskôr (neskoro) som zistil, že miesto najrýchlejšej cesty mi našiel najmalebnejšiu. Nasadli sme a vyrazili. Dostali sme sa na State Highway 2. To je taká klaustrofóbna cestička široká tak akurát na 2 autá (proti sebe) s občasným mostom, širokým tak akurát na jedno auto (nepreháňam, vážne). Navyše aj tie mosty boli zbytočné, pretože hoci pod nimi bolo všetko pripravené na rieku, tú tam ešte nepostavili
Takto nás čakalo 220 km. Na Zélande sa s tým neserú a speed limit je 100 km/h, pričom v ČR by tam dali 70tku či 50tku. Aj keď som šiel 100kou, tak som za sebou mal kolónu áut, dodávok, kiwiov... A často som sa tých 100 ani neodvážil. Niekde okolo by mali byť fotky z tejto cesty a bez debaty je to nádherná krajina a akákoľvek širšia cesta by dojem kazila. Ale pridať 10 cm na krajnici by to nezabilo... Keďže predbiehací pruh je tu mimoriadne vzácny, ohlasujú ho značky 4km dopredu a máva celkovú dĺžku tak kilometer.

Krajinka pozostávala z úžasných kopcov v štýle defaultného pozadia Windows XP. Všetko bolo až gýčovito zelené a absurdne tvarované, pričom príroda občas používala aj primitívne tvary ako poľguľa či tehlička.
Šumava proti tomu vyzerá ako cheesburger od mekáča. Na kopcoch sa pásli ovce, ovce s dlhými krkmi (Natálka správne poznamenala, že sú to lamy) a kravy. Vážne, kravy tam šlapali do strmých kopcov a steaky z nich budú asi poriadne tvrdé. Z tých kráv.
Minuli sme pár štylizovaných dedín (napr. Dannevirke á lá vikingské mestečko... ale len podľa billboardov) a v jednej sa zastavili na jedlo. Najprv sme narazili na U.S. - style hazard den, kde mali len chlast a ruletu, potom sme sa presunuli do kaviarne, kde sme si dali toast s fazuľou a kupodivu sme sa dobre nacpali a Natálka obdržala pochvalu za brýle. Pri parkovaní som trochu nabil ľavé predné koleso, pretože odhad na tej strane mám stále nekalibrovaný. Takisto som raz spôsobil menšie faux pas. Na ceste bola značka STOP a pri nej delňas, tak som zastavil, kukol či nič nejde a značku obišiel. Následne sa roboš začal chytať za hlavu a niečo hlásiť do vysielačky. O chvílu ďalej stáli ďalši roboši a povedali mi, že mám rešpektovať značky a ja som sa dozvedel, že nie je Stop ako Stop a že tento Stop znamenal "stoj až kým ti nepoviem, že môžeš ísť" a je obdobou prenosných semaforov známych z nekolonizovaných častí sveta. Dostali sme sa k mestečku Levin, za ktorým mala byť karanténa. Omylom sme odbočili dovnútra mesta. Ak ste hrali Arcanum, viete čo si máte predstaviť. Pravoúhlo poskladané mestečko z prízemných domčekov a gigantickými záhradami, všetci zalezení doma. Samozrejme sme sa z neho dostávali pol hodiny, pretože sme nemali tušenie, kam ísť a orientačné body neexistovali. Nakoniec sme uplatnili brilantný postup - algoritmus postupného zvyšovania priority cesty. Vedeli sme, že smerujeme naiaľnicu (ktorá nebola o nič širšia, než cesty v meste) a tak sme vždy postupovali od vedľajšej cesty na hlavnú, až sme sa dostali na najhlavnejšiu - našu state highway. Z nej mal byť "exit" (rozumej odbočka na poľnú cestu) do karantény, takže sme šli 50tkou a na trikrát trafili správne pole. Tam nás uvítal žoviálny majiteľ a nasmeroval ku klietkam. Geroj už na diaľku 100 metrov štekal a pracovníčka nás zaviedla do jeho miestnosti. Bola to taká 3x3 metre veľká izbička a za ňou takisto veľká "klietka" s výhľadom na lúku, kam nemohol.
Vítanie bolo dojemné, ukápli síce len slzičky, ale Geroj vydával doteraz neznáme zvuky, skákal, žral ručičky (mám jazvy ako Danny Trejo keď kosil s kosačkou naopak), skrátka cvok, náš Gerýšek. Občas po sebe štekali s ďalšími psami ale potom sa vždy vrátil vyčistiť nám uši. Vykartáčovali sme z neho dvoch pražských krysaříkov, skonštatovali, že pribral a hlavne značne zhustil srsť. Po cca hodinke sme utiekli, pretože sme sa báli, že sa tam priviažeme o mrežu a odmietneme sa od nášho pupíčka oddeliť.Na odchode sme pokecali s majiteľom, ktorý bol značne v pohode a zvedavý (You're from Czechoslovakia?). Povedal mi, nech som opatrný pri ceste späť a dodal, že z okna pozeral, ako okolo ide nejaké auto neuveriteľne pomaly a myslel si, že ten šofér si asi robí sendvič. Za chvíľu šlo v opačnom smere a za ďalšiu chvíľu sa objavilo uňho na parkovisku a tak nás šiel privítať.
Cesta späť už bola rýchlejšia, valil som 100kou takmer stále. Síce tam na mňa gestikulovali nejakí motorkári, že som sa im vtrepal do cesty, ale že oni šli po vyšrafovanom pruhu si asi nevšimli... ani to, že som spomalil, aby prešli - ako pravil majiteľ karantény - crazy kiwi drivers. A potom som mal "lapse of concentration" keď nejaký borec odbočoval, ale zrovna bola dosť široká cesta na to, aby som ho obišiel a neuplatnil tú spomenutú poistku.Stavili sme sa ešte v miestnom obchoďáku a nakúpili potrebné veci ako napríklad otvárak na víno. Ceny sú tu zhruba rovnaké ako u nás. Presnejšie - sú tu asi nepatrne vyššie, odhadom o 10%, ale niektoré veci sú tu absurdne lacné - napríklad syry. To asi koreluje s počtom mliekodajných zvierat po kopcoch. A tak máme pol kila plesnivého syra za 50kč. Po príchode do hotelu sme okamžite zaspali a zobudili sa o 4:00 ráno, aby sme si opätovne rozdrbali biorytmus.